dnes | 11:03 BRATISLAVA
Šéf SZTK MARIÁN KUKUMBERG tvrdí, že štát by mal určiť, čo je preň v športe priorita.
„Mám pocit, že niektoré médiá a ľudia, ktorí sa v súčasnosti vyjadrujú k téme ,slovenský šport‘, objavili Ameriku,“ hovorí šéf Slovenského združenia telesnej kultúry Marián Kukumberg. „My už niekoľko rokov, a nie je ich málo, diskutujeme o nastavenom systéme v našom športe, ktorý upadá. Nielen z hľadiska samotného systému, ale aj toku financií.“
Podľa Kukumberga chýba jednoznačne zadanie od štátu. Ten pokus o reformu športu, ktorú robila skupina okolo bývalého ministra školstva Eugena Jurzycu, vnímal ako jednu veľkú bublinu. Hovorilo sa iba o prerozdelení peňazí iným spôsobom ako doteraz. Bolo to o inom uhle pohľadu.
* * *
„Každý zväz u nás má pomaly pocit, že práve jeho šport je najdôležitejší. Lenže to štát by mal povedať, čo vlastne chce, čo je pre nás dobré. Teraz máme diskutovať o tom, že máme z Londýna iba štyri medaily? Prečo radšej nehovoríme o tom, koľko ľudí športuje a koľko z nich je detí? Chceme, aby športoval národ, alebo aby sme nosili medaily? Uvedomujeme si vôbec, že nás je len päť miliónov? A koľko z tohto počtu je schopných získavať na vrcholných podujatiach cenné kovy? Viem, že na ,keby‘ sa nehrá. Ale keby nemali Hochschornerovci jeden ťuk, tak by sme to zlato mali. Koľko chýbalo Martikánovi k triumfu? Ja si skôr myslím, že na predchádzajúcich olympiádach sme išli možno až nad rámec možností a schopností slovenského športu. Pretože stav, v akom sa teraz nachádza, to nie je zkadlo posledného roka, ani nie minulého olympijského cyklu, ale posledných dvadsiatich rokov,“ vraví Kukumberg.
* * *
Alfou a omegou sú peniaze. Najskloňovanejšie slovo v debatách. Marián Kukumberg to tak však úplne nevidí. Tvrdí, že veľa ľudí sa k tejto téme vyjadruje na základe mylných, či povrchných informácií. Vo vrcholovom športe majú u nás tí najlepší z hľadiska objemov zabezpečenú dostatočnú prípravu porovnateľnú so svetom. Na mysli máme počet sústredení, výber ich lokalít. V tom sme sa zahraničiu vyrovnali. Lenže napríklad pri zdravotnom zabezpečení či ostatných špecifikách, ktoré potom robia výsledky, veď o medailách rozhodujú stotiny sekúnd, sme úplne inde. Ideme opačným smerom...
Do slovenského športu už roky rokúce investuje štát každoročne v podstate tú istú sumu - v prepočte milardu korún. Bez prihliadania na infláciu. „Peňazí nebude nikdy dosť. Ešte som nikdy nikoho nepočul povedať, že má dosť a viac už nechce... Problém je v tom, že nemáme jednoznačnú dlhodobú politiku tohto štátu v oblasti športu, ktorá by bola nezávislá od jednotlivých vlád. Malo by byť jasne definované, čo chceme urobiť pre občanov, aby športovali.“
Sú financie, ktoré prúdia do športu využívané efektívne? „Som presvedčený, že v rámci daných možností áno,“ tvrdí Kukumberg. „Bol som šokovaný, keď začala kolovať poplašná správa, že nikto nevie kto a koľko dáva na šport. Pritom stačí ísť na internet a tam si každý nájde, koľko prispieva rezort školstva, vnútra či obrany. A nakladanie s týmito dotáciami je kontrolované. Musia byť do posledného centu zúčtované. Niekto tu však chce asi umelo vytvárať senzácie...“
* * *
Znovu sa však otvára otázka, podľa akých kritérií by sa mali financie v športe prerozdeľovať. Podľa úspešnosti, popularity či členskej základne? „Každý športový funkcionár má svoj uhol pohľadu. Preto treba určiť, čo je záujem štátu. Či sú to napríklad olympijské medaily. Sú športy, v ktorých sme dominantní a potom tie, v ktorých nie sme. Niekto môže povedať, že treba veľké peniaze investovať napríklad do basketbalu. Ale budeme potom vyrovnaným súperom Američanom? Sú však aj príklady, ktoré sú mätúce. Cyklista Peter Sagan urobil fenomenálnu reklamu našej krajine. Je to diamant. Ale ja nemám pocit, že jeho výkony sú výsledkom dlhoročnej systematickej práce v slovenskej cyklistike. Neskutočne však spopularizoval tento šport a som presvedčený, že mnoho ľudí si práve kvôli nemu kúpilo bicykel. Teda športujú. A to je to podstatné, nie to, či máme medaily štyri alebo šesť“ dodal Marián Kukumberg.
KOVÁČ: VEĽA VECÍ SA MUSÍ ZMENIŤ
„I ja by som bol radšej, keby medailí z Londýna bolo aspoň šesť a jedna z nich zlatá, ale štyri medaily za neúspech v žiadnom prípade nepovažujem. A verím, že aj ľudia si to časom uvedomia a povedia si, že to nie je naozaj málo. Na to, v akom stave náš šport je, z čo sa v ňom varí, určite nie,“ tvrdí Igor Kováč, účastník troch olympiád (1992 - 2000), tretí z majstrovstiev sveta 1997 v behu na 110 metrov prekážok, dnes hlavný tréner vo VŠC Dukla Banská Bystrica.
Ani on si nemyslí, že len peniaze všetko spasia. „Je to aj v peniazoch, ale nielen v nich. V našom športe chýba systém. A pekne odspodu. Bez podpory mládeže, už na školách, sa nikam nepohneme. Je na ľuďoch, ktorí budú určovať stratégiu, aby na to pamätali. Aj na to, ako majú fungovať kluby, reprezentácia. A že zmena nastať musí, to je viac než isté, súčasná cesta nikam nevedie.“
JÁN FILC si myslí, že veľké varovanie je olympijská absencia Slovenska v kolektívnych športoch
Ján Filc priviedol pred desiatimi rokmi slovenských hokejistov k zisku titulu majstrov sveta. Na reprezentačnej lavičke stál aj pred dvomi rokmi vo Vancouvri, kde jeho zverenci dosiahli najlepší olympijský výsledok v ére samostatnosti - skončili štvrtí. Je aj zakladateľ a riaditeľ Súkromnej strednej odbornej športovej školy v Piešťanoch, bol členom tímu bývalého ministra školstva Eugena Jurzycu, ktorý pripravoval reformu športu. Samozrejme, že vystúpenie slovenských športovcov na OH sledoval.
Sú podľa vás štyri medaily, pričom ani jedna nie je zlatá, úspech či neúspech?
„Ak meriame úspešnosť našich športovcov len podľa zisku medailí, je to príliš zjednodušené. Už dlhšie sa snažím prezentovať názor, že cieľ športu z hľadiska spoločenského záujmu nie je len zisk medailí v odvetviach, ktoré nie sú až také významné z hľadiska podielu na športovom fenoméne. Úspech športovcov by mal mať za následok vytváranie športových vzorov, ktoré pritiahnu deti k športu. Prílišnú pozornosť venujeme kultu medaily a aj napriek tomu nie sme v ich zisku takí úspešní.“
Akým smerom sa pohol slovenský šport počas posledného olympijského cyklu od Pekingu 2008 do Londýna 2012?
„Ide výrazne dolu vodou, o čom svedčí aj objem peňazí, ktoré idú do športu. Ten vôbec nerešpektuje infláciu. Už dvanásť rokov je to miliarda korún, keď však zoberieme do úvahy spomínanú infláciu, tak šport v súčasnosti narába s objemom peňazí, ktorý je zhruba 40 percent z toho, čo dostával pred dvanástimi rokmi. Vtedy šport prišiel o prirodzený zdroj financovia – výnosy zo stávkových hier a lotérií. Na šport by mal ísť zo štátneho rozpočtu určite minimálne dvojnásobok toho, čo dostáva teraz, no zároveň si treba určiť aj ciele, ktoré vlastne spoločnosť od športu očakáva. Nemyslím si, že je to len zisk olympijskej medaily, ktorej ohlas niekedy do 24 hodín zanikne. Medaila má zmysel vtedy, keď doznieva dlhšie a pritiahne k športu deti.“
Je podľa vás najväčší problém vo výške peňazí, ktoré idú do športu, alebo v ich prerozdeľovaní?
„V oboch súčasne. Viaceré športové odvetvia sú výrazne poddimenzované. Svet nám uteká..“
Medaily sme získali vo vodnom slalome a v streľbe. Objavujú sa aj hlasy, ktoré sa tieto úspechy snažia znižovať argumentmi, že v týchto športoch je oveľa nižšia konkurencia. Je to správne?
„To práve spôsobuje ten fetiš medaily. Úspechy v jednotlivých odvetviach sa veľmi ťažko porovnávajú. Olympijská medaila má obrovskú cenu a jej zisk je veľký úspech pre športovca v rámci svojho športu. Teoreticky sa môže narodiť športovec, ktorý získa šesť zlatých medailí a športová verejnosť bude štatisticky zahojená. Otázne však je, či bude uspokojený aj spoločenský záujem a či vplyv na mládež bude taký, ako keby sme triumfovali v populárnejších športoch. Mne okrem medailí chýbali aj finálové účasti v sledovaných športoch ako plávanie či gymnastika. A početnejšie v atletike. Dlhodobo nám na olympiádach absentujú kolektívne športy, pritom v nich máme zaregistrovaných 75 percent športovcov. To je veľké varovanie.“
Už dlho sa hovorí o tom, že treba zaviesť fungujúci systém, spraviť reformu športu. Prečo sa tak doteraz nestalo?
„Chýba dobrá vôľa a odpolitizovanie športu. Nebrať ohľad na to, či návrh pripravil niekto z ľavej či pravej časti politického spektra. Ak niekto vytvorí dobrý projekt, treba sa nad politiku povzniesť. Pracovná skupina, v ktorej som bol aj ja, vytvorila pre ministerstvo školstva objektívne kritériá pre systematické prerozdeľovanie financií. Žiaľ, do života sa nedostali aj preto, že ich prvý kritik bol predseda SOV František Chmelár, ktorý zrejme vidí problém v tom, že plán nepočítal s jeho rozhodovacou kompetenciou...“
ANKETA ŠPORTU
BUDE O ŠTYRI ROKY V RIU EŠTE HORŠIE?
„Štyri medaily z Londýna sú pekné, len škoda, že nie je žiadna zlatá. Vzhľadom na nízke miesto športu v spoločenskom rebríčku je to celkom úspech. Problémy nášho športu sú spojené nádoby viacerých faktorov. Začína sa to už u detí na základných školách. Chýba základňa a kluby. Keby sme teraz vliali do športu viac peňazí, nemám pocit, že by nám o štyri roky vyskočilo dvadsať špičkových športovcov. Práca musí byť systematická a jej ovocie sa dostaví vždy až za dve-tri olympijské obdobia. V Riu to horšie nebude, pretože máme schopných jednotlivcov. Štyri-päť medailí môžeme voziť pravidelne. Verím, že o štyri roky bude na stupňoch aj náš cyklista.“
MIROSLAV BENCA (prezident Slovenského streleckého zväzu)
„Londýn bol realita. Nemyslím si, že by vystúpenie našich športovcov bolo horšie ako v Pekingu, pretože vo finálových bojoch sme mali zhruba rovnaké početné zastúpenie. Svet sa však zlepšuje šialeným tempom. U nás nie je dobrá starostlivosť štátu o šport ako celok. Platí to pre celý systém, začína sa to od škôlky a končí až pri reprezentácii. Výsledok o štyri roky v Riu de Janeiro bude podľa mňa približne rovnaký, no špičkoví športovci nám mierne zostarnú.“
MARIÁN KUKUMBERG (šéf SZTK)
„V Londýne získali medaily športovci, ktorí budú mať ambície predstaviť sa aj v Riu. A tam budú chcieť nadviazať na svoje úspechy. Budú síce o štyri roky starší, ale ešte skúsenejší. Cestu do Ria by im mohli zahatať iba zdravotné problémy. Takže už teraz vidím minimálne štyri šance na cenný kov... Máme však aj iné talenty a možno nejaké ešte do olympiády v Riu vyskočia. Nemyslím si preto, že by sme v súvislosti s OH 2016 mali byť pesimistickí. Teda aspoň z pohľadu možného zisku medailí.“
JÁN FILC (expert na šport)
„Keď sa na to pozriem z pohľadu výsledkov našich juniorov, tak tá prognóza nie je dobrá. Nechcem byť skeptik, ale musíme urobiť výrazné zmeny na všetkých troch úrovniach. Koncepčne sa zamerať na dlhodobé výsledky, v stredne dlhých plánoch myslieť na blížiacu sa olympiádu, no zároveň hneď zajtra urobiť opatrenia, ktoré pomôžu jednotlivcom s potenciálom vytvoriť podmienky, aby sa dostali na rovnakú štartovaciu čiaru ako ich zahraniční konkurenti.“
JOZEF LOHYŇA (bývalý zápasník)
„Štát nevyvíja úsilie, aby bol náš šport reprezentatívny. Nie je systém, peniaze nie vždy smerujú tam, kde by mali. Tréneri mládeže nie sú adekvátne finančne ohodnotení. Šport detí financujú vo veľkej miere rodičia, telesná výchova na školách je na periférii záujmu zodpovedných. Ak budeme naďalej takto „napredovať“, tak budeme na Londýn a počet medailí z neho ešte spomínať ako na veľký úspech. Už v Riu sa pokojne môže stať, že sa z neho naši športovci budú vracať s horšou bilanciou, ako to bolo teraz.“
IGOR KOVÁČ (bývalý atlét, hlavný tréner v Dukle)
„Môže, ale aj nemusí. Nechcem byť zlým prorokom, preto predpovedať neúspech nebudem, aj keď je to možno dnes moderné. Pravda, veľa vecí sa musí zmeniť. Niektoré športy, a možno aj atletika, budú mať problém vyslať viacerých športovcov, mladých sa v poslednom čase ukazuje čoraz menej. Pritom som presvedčený, že talenty u nás nielen boli, ale aj sú a budú, len sa im treba venovať. Už na školách.“
