INÉ

Zaspatá futbalová Ukrajina

Turka, len pár kilometrov od našich hraníc.

Turka, len pár kilometrov od našich hraníc.

Foto: MICHAL ŽITŇAN A ĽUBOŠ KOSTELANSKÝ

Posedávajú na priedomí, deti sa naháňajú po ceste, ktorú lemujú pasúce sa kravy. O majstrovstvá Európy, ktoré sa u nich práve začínajú, sa veľmi nestarajú.

Turka je okresné mesto. Len stotridsať kilometrov od ukrajinského Ľvova, kde sa hrá futbalové EURO. Vlak sem jazdí dvakrát za deň, ráno a večer o piatej. Ubytovať sa v Turke nedá. „Musíte desať kilometrov odtiaľto,“ ukazuje jeden z partie mužov na námestí. Viditeľne sa tešia, že vidia turistov.

„Prišli ste na futbal?“ pýtajú sa pri pive miestni chlapi. Nedokážu pochopiť, že my na to rovnako nemáme. Ani peniaze a ani čas. Nasleduje otázka, koľko sa u nás zarába. Keď sa nehrá futbal, je poradie záujmu jasné. „Ja mám dôchodok sto eur. Koľko je u vás?“ pýta sa akoby mimochodom jeden zo štamgastov. Hovorím tristo a vidím, ako preratúva, čo by sa za to všetko dalo.

Cesty sú tu ešte rozbitejšie ako inde. Na turistu tu dopadne zvláštne skľučujúci pocit, akoby sa filmový Hostel nemal odohrávať v Bratislave, ale tu. „Dnes tu žije asi sedemtisíc ľudí, ale bolo nás viac. Také dve tisícky už ušli za lepším,“ smutne hovorí muž v armádnej uniforme. Niekoľko psov s nezáujmom pozerá, kto sa vezie po meste.

Autobusy po rozbitých cestách z Turky do Ľvova jazdia hádam každých desať minút. Vozidlo pre tridsať pasažierov vás s bicyklom či kočiarom nevezme. Osobných áut je minimum. Cyklisti tu majú raj, chýbajúca krajnica zvyčajne nie je veľký problém.

Značka na hraniciach upozorňuje mimo obce na povolenú deväťdesiatku. Toto obmedzenie ani netreba, po rozbitých vozovkách sa len málo vodičov ženie rýchlejšie. I na bicykli je to ako tetris - vyhýbať sa dieram.

Celkom iný svet

Do Turky to zo Slovenska nie je ďaleko. Po miestami označenej cyklotrase a ukrajinskej ceste prvej triedy je to z Uble asi sto kilometrov. No nájdete tu celkom iný svet. Po cestách a tesne vedľa nich sú stovky kráv a koní. Je jedno, či v dedine, či tesne za mestom.

Starenky v čiernych šatkách ticho pozorujú zvieratá, sediac opodiaľ. Na jednej medzi sa ku gazdovi túli aj hrdzavý pes. Obaja spokojne odfukujú.

Na cestnom priechode v Ubli v stredu popoludní nevládne veľký ruch. Pár áut čaká na vybavenie v smere na Ukrajinu, v opačnom nikto. „Oplatí sa najmä benzín a ďalšie veci,“ odpovedá Slovenka v aute s evidenčným číslom sninianskeho okresu. Za hranicou tankujú o päťdesiat centov na liter lacnejšie.

Ako u nás, len kedysi

Ukrajina je krásna krajina a ľudia sú tam naozaj milí, aspoň na dedinách. Starší posedávajú na priedomí, deti sa naháňajú po ceste zo školy. Všetko ako vystrihnuté z rozprávania starých rodičov o živote na našich dedinách krátko po vojne. Ukrajina v Zakarpatskej i Ľvovskej oblasti je presne taká, bez kravy či koňa sa na vidieku žije ťažko i dnes.

„Nemám kávu ani čaj. Počas víkendu boli oslavy a všetko sa vypredalo,“ hovorí mladá krčmárka v bistre vedľa cesty. Začalo pršať, museli sme zastaviť, ale ponúknuť nám nevie nič. Najskôr bežala domov, len cez cestu, na daždi jej mokla bielizeň. Po návrate a pár minútach hrabania sa v špajze niečo našla a nakoniec priniesla príjemnú kávičku.

1.jpg

Prázdne krčmy i hotely

Ak by ste sa s miestnymi o futbalovom EURO nerozprávali, asi by ste ani nevedeli, že bude len pár kilometrov odtiaľ. „Vyhral som lístky v súťaži v rádiu, ale neozvali sa mi,“ hovorí vyštudovaný právnik za barom. S lístkami sa už zrejme rozlúčil, ale vidieť na ňom, že by išiel rád. Čapuje nám pivo za sedemdesiat centov, v krčme sedíme sami. Ubytovanie je za desať eur na osobu, hotel je určite už pár dní úplne prázdny.

„Nato, aby som dostal prácu, kde sa zarába 350 eur, musím zaplatiť úplatok päťtisíc,“ vysvetľuje mladík. Pri zmienke o Tymošenkovej sa mu len zvláštne pokrúti tvár. Na otázku nereaguje a zase začne o platoch na Slovensku. „Zákony by som sa doučil, to by nebol problém,“ rozmýšľa už hlavou takmer v Bratislave.

Lopta len na nálepke

Jedinou futbalovou loptou, ktorú si človek všimne, je nálepka na jednej z pobočiek veľkej ukrajinskej banky. Inak nič. Nikde deti naháňajúce sa za loptou, nikde futbalové ihriská. Rovnako chýbajú aj bilbordy s tematikou majstrovstiev, je to však zrejme tým, že bilbordy pri cestách nie sú vôbec.

Rasizmus? Neonacizmus? Organizovaný zločin? Na ukrajinskej dedine ich nenájdete. Reportáž BBC z futbalového zápasu v Charkove však hovorí o niečom inom. Reportér priamo počas zápasu natočil desiatky výtržníkov, ako pred očami usporiadateľov tlčú cudzích aj vlastných bez rozdielu.

„Nechoďte tam, zostaňte doma a pozerajte to v televízii,“ odkázal dokonca anglický futbalista Sol Campbell krajanom. Na černochov hučia vyholení mladíci ako na opice, muži s azijskými črtami dostali bezdôvodne bitku.

Slovák v službách ukrajinských oligarchov to vidí inak. „Keď sa robí dokumentárny film, je v tom aj kus propagandistického prístupu. Myslím si, že tento problém počas šampionátu nebude,“ odkázal Campbellovi v rozhovore pre server osporte.sk bývalý futbalový rozhodca Ľuboš Micheľ. Momentálne pracuje v ukrajinskom klube Šachtar Doneck. Ako bývalého rozhodcu si ho tam vybrali na medzinárodný úsek.

Peniaze oligarchov

Na výraznejšie podobné problémy si Micheľ za štyri roky v klube nespomína. Rozradostený fanúšik podľa neho vbehol na ihrisko len raz, zhodou okolností počas zápasu Ligy majstrov. „Čosi sa občas na zápasoch pri skandovaní či popevkoch objaví, vždy však ide o malú skupinku ultras – možno percento kapacity štadióna,“ povedal Micheľ. Štadión v Donecku je elitnej kategórie.

„Život je tu rozdielny dosť. V prvom rade sú tu asi nevyčerpateľné finančné zásoby ukrajinských oligarchov. Futbal majú ako svoju zábavku, vrážajú do nej neskutočné peniaze,“ hľadal pre MY noviny Žiarskej kotliny rozdiely medzi slovenským a ukrajinským futbalom niekdajší hráč Žiliny Lukáš Tesák. „Dá sa povedať, že život na Ukrajine je aj dosť ťažký. Kto však chce, vie sa o seba postarať a nič mu nechýba,“ hovorí Tesák.

Politika a futbal

Jasný názor má Micheľ aj na politiku. Zatiaľ čo celá Európa od britského publicistu Timothyho Gartona Asha cez nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú až po ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča odsudzujú súčastné pomery, Micheľ vládu vychvaľuje.

Zásadný zlom v príprave šampionátu podľa neho nastal po voľbách pred dvoma rokmi. Vicepremiér má rád futbal. „Sám som bol chvíľu v politike, takže viem, že sa to využíva ako nástroj politickej propagandy. Možno politici, ktorí sa o futbal nezaujímajú a azda ani nevedia, koľko hráčov ho hrá, zrazu pred EURO hovoria o bojkote,“ povedal pre osporte.sk Micheľ. Na Ukrajine začal pracovať, ešte keď bol poslancom. Do parlamentu preto prestal chodiť. V SDKÚ na neho dnes už ani nemajú číslo.

To však už bolo pred rokmi. Juščenka vystriedal v prezidentskom kresle Janukovyč.

„Janukovyč vyviedol Ukrajinu z divokého kapitalizmu do rovnako divokého feudalizmu. Preto sa pokladá prinajmenšom za monarchu. Potrebu chodí konať na záchod, ktorý má hodnotu 350-tisíc dolárov, je totiž zlatý a vykladaný diamantmi,“ napísal Andruchovyč v eseji, ktorú uverejnil český týždenník Respekt.

„Šport má zostať športom a politika politikou. Ideálne je, ak politika do športu nezasahuje, alebo ak, tak iba pri jeho podpore,“ vidí svoj svet Micheľ.

ico

Ukrajina? V sprievodcovi jednička

O Ukrajine pre SME píše aj reportérka Mladej fronty Dnes Adela Dražanová.

Aký je na Ukrajine život na dedine?

Na Ukrajine existujú nie dve ale tri kategórie: vidiek, mesto a Kyjev. Je to podobné ako v Rusku, Moskva nie je Rusko a tiež sa nemá s čím porovnávať.

„Moja skúsenosť s dedinami na Ukrajine hovorí, že trpia mnohými neduhmi. Často majú z mestského pohľadu zlú infraštruktúru, problém s cestami, spojením s mestami a službami. Napríklad odvoz odpadu je často veľký problém. Nevyhovujúce podmienky bývajú na školách, kde deti sedávajú počas zimy v čapiciach a rukaviciach. Ale nejaká hrôza sa mi to nezdá. Dedinčania tam vedú omnoho tradičnejší život, ku ktorému ich vedú aj nízke príjmy. Sú poľnohospodári, veľa si dopestujú. Neznamená to však, že nepozerajú televíziu, nemajú počítače a mobilné telefóny. Je aj veľký rozdiel v jednotlivých regiónoch.“

Aký je pocit vojsť do ukrajinského mesta?

„Ide o to, do akého. Ako som už spomenula, Kyjev je naozaj veľká a krásna metropola. Potom sú menšie mestá a aj tie sa líšia. Ľvov na západe je niečo celkom iné než Charkov na východe. Môj osobný pocit z ukrajinských miest je celkovo príjemný. Kyjev je zelený, upravený, kompaktný, vzdušný.

Iste má mnoho problémov, ktoré človek zrejme odhalí, až keď sa tam nasťahuje, ale napríklad pre turistu alebo reportéra, ktorý tam má stráviť napríklad niekoľko týždňov, je to svojho druhu oáza.

Doprava a služby fungujú až prekvapivo dobre, metro je spoľahlivé a lacné, jedlo dobré a lacné. Oproti Moskve je veľmi príjemná tá zeleň, to je výrazný rozdiel. Kyjev je plný parkov a k tomu zachovalých a čarovných pamiatok, obchodov a kaviarní. Každý si môže nájsť, čo sa mu páči. Moja skúsenosť mi hovorí, že atmosféra je uvoľnenejšia než v Moskve, ľudia sa viac usmievajú a sú ústretovejší. Viac s vami rozprávajú. Ak by som mala dať v turistickom sprievodcovi Kyjevu známku, bola by to jednoznačne jednička.

Čo negatíva?

„Samozrejme Ukrajine pomôže a je jedno, či je človek v meste alebo na dedine, keď návštevník chodí s očami otvorenými, všíma si problémov, premýšľa o nich. Ukrajina sa potýka s veľkými politickými problémami a z nich plynúcimi politickej apatii spoločnosti. Aj to je však zaujímavý aspekt cestovania na Ukrajinu.“

(trš



Čítajte viac: http://cestovanie.sme.sk/c/6410502/zaspata-futbalova-ukrajina.html#ixzz1xN9aLK2u

Rozhodca Diňa: Za Laurinca to bola jedna veľká mafia

futbal / iné

18.06.2012 13:25:00
Bratislava (SITA) - Rozhodca z oblastných súťaží Jozef Žaťko sa nedávno stretol s prezidentom Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Jánom Kováčikom, ktorému popísal korupčné praktiky. "Bol ústretový, pričom mi však odporučil, aby som sa obrátil na kompetentných v rámci Bratislavského futbalového zväzu," povedal pre časopis .týždeň Žaťko, ktorý v marci 2010 zverejnil podozrenia z kšeftovania s benzínom na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov, napokon odišiel z rezortu vnútra, momentálne žije z výsluhového dôchodku a pôsobí ako futbalový arbiter.

"Áno, trikrát," odpovedal Žaťko na otázku spomenutého periodika, či mu už niekto ponúkol úplatok. "Je len na vás, či sa stanete súčasťou systému, alebo sa hneď na začiatku postavíte na odpor. Výsledky niektorých dôležitých zápasov sa s rozhodcami dohadujú vždy v stredu. Víkendové zápasy sú potom často len divadlo."


 

 

                              Wannke


Žaťko sa neobrátil na políciu, lebo to považuje za zbytočné: "Robil som dvadsaťdva rokov policajta. Čo by som im povedal? Že som našiel na stole peniaze, o ktorých moji kolegovia neskôr tvrdili, že je to za cestu? Alebo, že mi dal niekto nasilu do ruky peniaze, keď som vychádzal zo sprchy?" Žaťko špecifikoval, že rozhodcovia si delia úplatky v pomere 40:20:20:20. Najviac vraj ide hlavnému, zvyšok čiarovým a delegátovi, ktorý musí zakryť zmanipulovaný zápas svojím hodnotením.

"Niekedy zoberú peniaze aj od oboch klubov a po zápase zo seba urobia džentlmenov - porazenému peniaze vrátia," uviedol Žaťko, podľa ktorého suma za ovplyvnenie kľúčového zápasu napríklad o postup zo štvrtej do tretej ligy môže byť až 4000 eur. Niektoré kluby si údajne vedia vybaviť, kto im bude pískať konkrétny duel: "Pozrite si stránku Bratislavského futbalového zväzu, koľko je tam zmien. V pondelok sa zapíše na zápas rozhodca, no v piatok je to často už inak."

Peter Kovařík z Úradu boja proti korupcii vyhlásil: "Čím idete vyššie, tým sú tie vzťahy užšie a viac naviazané na seba. Tí ľudia si už nepotrebujú telefonovať, čo a ako idú vybaviť. Oni už väčšinou majú dohodnuté svoje postupy, pričom korupcia sa väčšinou prevalí až vtedy, keď pretečie pohár trpezlivosti - buď sa niekto nahnevá alebo sa cíti poškodený." K využitiu inštancie agentov povedal: "Z civila vieme spraviť sprostredkovateľa odovzdania úplatku, urobiť však agenta z rozhodcu alebo z niekoho zvnútra systému je takmer nemožné. Stále to skúšame, ale je to ťažké."

V marci 2007 prepukla korupčná kauza vtedajšieho generálneho sekretára SFZ Vladimíra Wänkeho (na snímke), ktorého odsúdili na tri roky a štyri mesiace. "Verejnosť ho vníma ako korupčníka a lotra, pre veľa ľudí vo futbale je však hrdinom, pretože nestiahol so sebou aj ostatných. Funkcionár Močenka, ktorý ho udal, je, naopak, pre mnohých na zväze za bastarda a hajzla," uviedol Žaťko.

Už len bývalý rozhodca Marián Diňa, ktorý v minulosti poukázal na podplácanie a manipulácie s výsledkami, k prípadu Wänke pre .týždeň vyhlásil: "Všetci vedeli, že bral úplatky od každého, len to nikto nechcel povedať. Na zväze mal takú vázu, kam sa hádzali peniaze. Keď som s ním v televízii diskutoval o futbale, tvrdil, že v živote nič nezobral. Po odchode zo štúdia mi povedal, že na východe je najlepšie slnko, pretože tam vychádza." Diňa v roku 2006 ako prvý z arbitrov verejne prehovoril o korupcii: "Športoví novinári sa mi smiali, že som blázon, že ma niekto zabije. Pýtali sa, či mi nehrabe."

Diňa, ktorý priznal, že ako rozhodca zobral úplatky minimálne v hodnote 200 000 vtedajších korún, si nerobí ilúzie, že pomery sa medzičasom zmenili: "Povedal by som, že korupcia je ešte väčšia. Len peniaze sa odovzdávajú inak. Pokiaľ viem, tak funkcionári ich hádžu rozhodcom do schránky na dome. Po kauze Wänke sa to trochu zmenilo, niektorí funkcionári postupne odchádzajú. Za Laurinca to bola jedna veľká mafia, ktorá sa delila. Verím, že nové vedenie zväzu s tým niečo urobí. Myslím si, že to bude trvať minimálne desať rokov."

Prezident SFZ Kováčik skonštatoval: "Klamali by sme sami seba, ak by sme tvrdili, že korupcia vo futbale neexistuje. Nechcem však do tejto diskusie vnášať klebety alebo krčmové reči. Vždy potrebujem konkrétne dôkazy."


Zdroj: SITA

 

Najzadlženejšou obcou v prešovskom regióne sú Šarišské Michaľany

Rebríček finančného zdravia miest, obcí a vyšších územných celkov Slovenska vytvoril Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy. Najzadlženejšou obcou v prešovskom regióne sú Šarišské Michaľany. Patria k najhorším aj v rámci kraja.

PREŠOVSKÝ REGIÓN. Údaje o hospodárení a finančnej stabilite 2930 miest i obcí a 8 VÚC sú porovnané za roky 2006 až 2011.

V prešovskom regióne je na tom najhoršie obec Šarišské Michaľany (okres Sabinov) s finančným zdravím ohodnoteným na mínus 1,9.

V rámci celého kraja je na tom podobne Vislanka (okres Stará Ľubovňa) a horšie už len obec Kobyly v Bardejovskom okrese s hodnotou mínus 2,3.

Medzi indikátory finančnej stability okrem iných zaradili celkový dlh obcí, dlhovú službu, nehradené záväzky, bilanciu bežného účtu, úvery od fondu rozvoja bývania, čistý majetok či výsledok hospodárenia na obyvateľa.
K všetkým indikátorom podľa výsledku pridelili skóre. Najlepšie má hodnotu plus tri, najhoršie mínus tri.

Rok iba splácali dlhy

Materiál o hospodárení samospráv prerokovali aj poslanci VÚC na svojom zasadnutí. Najlepšie hospodáriacim VÚC je Prešovský samosprávny kraj s najvyšším skóre plus 1,5.

Z miest je na tom v kraji najlepšie Kežmarok, najhoršie Veľký Šariš (okres Prešov). Z obcí najlepšie v spomínanom období hospodárila samospráva v Havranci vo Svidníckom okrese. V tom istom okrese boli na tom najhoršie obec Svidnička, v Levočskom Klčov, v Popradskom Mlynica, v Staroľubovnianskom Vislanka, v Stropkovskom Chotča, v Humenskom Brekov, v Bardejovskom Kobyly, v Medzilaborskom Výrava a v Sabinovskom spomínané Šarišské Michaľany.

Záväzky tejto obce ku koncu roka 2010 tvorili viac ako 2 265 000 eur. V januári po voľbách do samosprávnych orgánov obcí bolo nové vedenie v nezávideniahodnej situácii.

„Celý nasledujúci rok sme iba splácali a splácali. Niektoré faktúry aj rok po lehote splatnosti,“ uviedol prednosta obecného úradu Jozef Mačo.

„V sledovanom období šiestich rokov dlhová služba obce trojnásobne prekročila zákonom povolený limit,“ dodal. Pritom obec v tom čase výrazne zo svojho neinvestovala.

Rekonštruovala školu, z obecnej pokladne ju to stálo 56-tisís eur. Ďalších 95 percent dal štát. Aj výstavba bytového domu bola vo väčšej miere financovaná zo Štátneho fondu rozvoja bývania.

Obec pritom od nájomníkov vybrala podľa účtovníčky Zuzany Cervovej vyše 87-tisíc ako finančnú zábezpeku.

V zmysle údajov inštitútu tvoril výsledok hospodárenia tejto obce ku koncu roka 2010 mínus 189-tisíc eur a dlh na obyvateľa dediny tvoril 751 eur. O rok neskôr nové vedenie obce výsledok znížilo na mínus 66-tisíc eur.



Čítajte viac:http://presov.korzar.sme.sk/c/6502678/najzadlzenejsou-obcou-v-presovskom-regione-su-sarisske-michalany.html#ixzz249wqgPyl

Futbal v top ligách na vlastné oči: Koľko zaplatí divák za lístok?

16.11.2012   12:57
Zdroj: SportManagementSK   Foto: ilustračné

listok2.jpg

Byť očitým svedkom futbalových zápasov v špičkových európskych ligách niečo stojí a ceny vstupeniek aj pred novou sezónu šli hore. Koľko peňazí musíte obetovať, keď chcete byť v hľadiskách nemeckej Bundesligy, anglickej Premier League, talianskej Serie A či španielskej Primera Division?

Príjmy zo vstupného sú stále nie zanedbateľnou súčasťou zdrojov pre naplnenie klubových rozpočtov v popredných európskych súťažiach. Keď si zoberieme, že Borussia Dortmund ,vyzbiera´ ročne zo vstupného 27 miliónov eur, vidíme, že nejde o žiadne drobné.

Hoci ceny vstupeniek z roka na rok rastú, väčšina štadiónov – predovšetkým v Nemecku a Anglicku – praská vo švíkoch. Napríklad taký Bayern Mníchov mohol už šesť týždňov pred štartom bundesligového ročníka 2012/2013 zahlásiť: všetkých 17 domácich zápasov máme vypredaných. To v praxi znamená, že v prebiehajúcej sezóne môžu Bavori  rátať s tým, že na ich štadión zavíta vyše 1,1 milióna fanúšikov. A to hovoríme iba o lige. Predpredaj permanentiek museli zastaviť na cifre 39 500, do predaja šlo na každý zápas 29 500 vstupeniek.

Peniaze nosia vipkári

Hoci platí priama úmera, že čím viac divákov, tým viac inkasovaných  peňazí, treba si uvedomiť aj čosi iné. Najviac ich prináša takzvaná VIP-ka, či lepšie povedané, zóna s označením ,Hospitality´. Tak napríklad, ak chcete mať teplé miestečko so stolíkom vo VIP-zóne Borussie Dortmund na celú sezónu, musíte vytiahnuť z vrecka niekoľko desiatok tísíc eur.  „Existuje štatistika, že  ,Hospitality-zóna´ predstavuje v bundeslige 52 percent z celkového vstupného,“ uviedol v nemeckých médiách marketingový šéf Borussie Carsten Cramer.

Keď sa radoví fanúšikovia Bayernu sťažovali na členskom zhromaždení klubu, že vipkári sa vyvaľujú za bohato prestretými stolmi a pri fľaši sektu, pričom futbal ich vôbec nezaujíma,  klubový boss Uli Hoeness reagoval podráždene: „A čo si vy myslíte, kto vás všetkých financuje? Ľudia v lóžach, z vrecák, ktorých vyťahujeme peniaze.“

Poďme sa však pozrieť na to, koľko musí zaplatiť fanúšik, ktorému namiesto kaviáru a šampanského stačí aj klobáska a pivo.

Bundesliga je (relatívne) lacná

Z top štvorky európskych líg sa za najmenej peňazí dostanete na zápasy nemeckej Bundesligy. Podľa údajov Nemeckej futbalovej ligy (DFL) priemerná cena lístka na zápas najvyššej domácej súťaže predstavuje 23 eur.

Ako sa dostať s čo najmenšou investíciou na zápas Bundesligy? V Nemecku je na väčšine  štadiónov stále vyhradených niekoľko tisíc miest na státie. Je prekvapujúce, že hoci lístky Bayernu patria medzi najdrahšie, celosezónnu  permanentku na státie ponúka za najmenej peňazí z celej Bundesligy (120 eur). Ak to vydelíme sedemnástimi, potom jeden zápas vyjde nenáročného diváka (na pohodlie) sedem eur.  Na jednotlivé zápasy sa predávali po pätnásť eur.

Ako to je s miestami na sedenie v Allianz Arene? Cenovo sa líšia podľa sektorov  - od najlacnejších v oblúkoch za bránami v hodnote 30 eur -  až po najdrahšie na hlavných tribúnach po 70 eur. Okrem sektorov závisí cena aj od toho, do ktorej z dvoch kategórií (A, B) je zápas zaradený (podľa atraktivity).  Zaujímavosťou je, že okrem miest vyhradených pre vozíčkarov rezervovali aj desať miest pre nevidomých, ktorým ponúkajú do slúchadiel živý komentár zápasu.

Ceny ostatných bundesligových klubov výraznejšie od Bayernu neodskočia, ale väčšinou za ne zaplatíte o čosi menej. Pred novou sezónou kluby siahli k zvýšeniu vstupného, čomu sa vzhľadom divácky boom z uplynulých sezón ani nemožno čudovať. Hoci, fanúšikovia, samozrejme, hromžia. Podľa finančných expertov tak potečie do pokladníc klubov v tejto sezóne o sto miliónov eur viac.

Anglicko je najdrahšie

Portál BBC nedávno urobil veľký prieskum cien lístkov v štyroch anglických  top súťažiach vo futbale  a vyšlo mu, že tie stúpli za posledných dvanásť mesiacov o 11,7 percenta.  Najlacnejšie lístky pre dospelých ponúka v Premier League Newcastle United – idú od pätnástich libier.  Ak k tomu pripočítame zápasový bulletin, malý koláčik a šálku čaju, návšteva domáceho zápasu tohto klubu vás vyjde na 23 libier.  Za rovnaký servis zaplatíte na Stamford Bridge (sídlo Chelsea) bezmála päťdesiat  libier, čo je najviac zo všetkých účastníkov Premier League.

Čo sa týka ponuky  lístkov na najlepšie miesta, podľa údajov BBC za ne najviac vypýtajú na Arsenale – až do 126 eur. Najlacnejšie sedadlo stálo v minulej sezóne 35 libier.

A ešte zopár čísel na ilustráciu. Najlacnejšia sezónna permanentka Arsenalu stojí 985 libier, najdrahšia 1955.  Najmenej zaplatíte za ňu na Wigane – 255 libier.

Porovnanie s popredným klubom bundesligy Borussiou Dortmund: tam sa pohybuje cena lístka na zápas v prepočte na libry od 12,30  do 40,18.  Permanentky dostanete v rozpätí od 150,27 do 819,67 libry.

Majiteľ vstupenky či permanentky je na domácich zápasoch Dortmundu poistený v prípade smrteľnej nehody na 5200 eur, počas trvania  invalidity by mohol dostať 10 200 eur, za kozmetické operácie si môže účtovať sumu až do 7500 eur a rovnakú za záchranné ,vyslobodzovacie´ práce. Je to súčasť zmluvy so spoločnosťou Signal Iduna Group, podľa ktorej sa volá aj štadión.

 

Ceny v Taliansku a Španielsku

Ceny vstupeniek vás vyjdú viac ako v bundeslige a približujú sa k anglickým a pri top kluboch sú približne na rovnakej úrovni. Kto by sa nechcel ísť pozrieť na zápas FC Barcelona na Nou Camp  a vidieť v akcii Lionela Messiho ? Nie je to nemožné. Otázka znie za koľko?

Barca delí lístky do štyroch sektorov a základných zápasových kategórií: A (A+, A++), B, C, D podľa atraktivity súťaží, respektíve súperov. Do najdrahšej (A++) spadá derby s Realom Madrid.  Na väčšinu zápasov (všetky ligové okrem derby s Realom Madrid)  majú členovia klubu zľavu 20 percent. Lacnejšie sa na zápas Barcelony než za 19 eur nedostanete.

Ak si chcete zasadnúť na hlavnú tribúnu, vedzte, že ceny sa pohybujú od 59 eur až do 298 eur. Na menej atraktívne zápasy v pohode zoženiete lístok – tak napríklad päť dní pred ligovým zápasom so Zaragozou (17.11. 2012) ste mohli cez oficiálnu stránku klubu zohnať lístok hoci  aj na hlavnú tribúnu – od 99 do 104 eur.

Aj zápas Realu vás vyjde podobne. Na domáci duel  s Bilbaom (17. novembra 2012 ) sa pohybovali lístky od 55 do 120 eur. Pri takýchto cenách sa nemožno čudovať, že Real inkasoval v sezóne 2011/2012 zo vstupného (vrátane lóží) 123,6 milióna eur.

S oveľa nižšími príjmami z lístkov  sa musia uspokojiť talianske kluby, keď návštevnosť na ich zápasoch má klesajúcu tendenciu, respektíve kolíše. Tak napríklad AC Miláno získal z týchto zdrojov (vrátane členských príspevkov) v minulej sezóne v porovnaní s Realom Madrid len 35,6 milióna.

Mimochodom, na AC zoženiete lístky od 18 eur, za najkomfortnejšie sedadlo však dáte aj 185 eur. Navyše talianske štadióny vo vybavení a v kvalite v mnohých prípadoch za anglickými či nemeckými výrazne zaostávajú.

POZNÁMKA: Priam európskou hanbou sú návštevy na lige v Bratislave

09.04.2013 10:30:38 
Bratislava (mv) - Neraz najmä z funkcionárskych a trénerských kruhov sa ozýva, aby sme si sami neznižovali úroveň domáceho futbalu. Pripomienky smerujú najmä do novinárskej obce a takto vzniká problém. 

Čo však môžu novinári robiť, keď úroveň zápasov je väčšinou slabšia, chýba im tempo a kvalita, ktoré vidíme nielen v špičkových ligách, ale aj v iných, ako napríklad v Holandsku, Belgicku, Škótsku, Turecku, Dánsku, Švajčiarsku, Poľsku, Česku. Možno klamať seba, hráčov, funkcionárov aj divákov? Nemožno, lebo tí to väčšinou dobre vedia a ani novinári nemôžu zo seba robiť hlupákov. 
 

 


Tým postačí aj jediný argument: ľudí futbal na Slovensku veľmi nezaujíma a z rôznych príčin, z ktorých je hlavná slabšia kvalita hry a preto na štadióny nechodia. A to je veľký problém. Priam európskou hanbou je dianie v Bratislave a návštevy na ligových stretnutiach Slovana. A výsledkom je, že v pol miliónovom meste chodí na futbal väčšinou cez 2000 divákov, v priemere teda príde na vedúce mužstvo Corgoň ligy asi každý dvestopäťdesiaty obyvateľ Bratislavy. Nedávno dokonca súboj belasých s Prešovom sledovalo 863 divákov, na Banskú Bystricu prišlo 1441 ľudí! Mimochodom, Dortmund má cez 580 000 obyvateľov a zápasy miestnej Borussie sú takmer vždy vypredané – 80 000 divákov. To znamená, že asi každý siedmy obyvateľ tohto mesta zavíta na štadión Signal Iduna Park. 

Pokiaľ Slovan nebude mať znova vlastný štadión, tak väčšina fanúšikov bude naďalej ignorovať jeho zápasy a nevľúdne Pasienky. Viceprezident a športový riaditeľ klubu Petr Kašpar k projektu výstavby nového štadióna povedal: ,,Pre výstavbu nového štadióna na Tehelnom poli je vytvorený špeciálny projektový tím. Intenzívne pracuje na potrebných dokumentoch a povoleniach. Za viac ako rok sa posunuli veci výrazným smerom dopredu a preto verím, že s výstavbou nového štadióna na Tehelnom poli sa začne v čo najkratšom čase.“ 

Ešte menej ľudí chodí na zápasy Banskej Bystrice, Senice, Ružomberka, Prešova, Zlatých Moraviec a hlavne Nitry. Aký môže byť ligový futbal v takomto prostredí, keď silno pokrivkáva, azda ani nie z dôvodov slabých funkcionárov a trénerov aj hráčske umenie? Čo tu možno chváliť? Dušan Tittel, prezident Únie ligových klubov síce vraví, aby sme neboli skeptickí, slovenský futbal vraj nie je taký zlý ako sa často prezentuje. Skúsme mu veriť, hoci štyri naše kluby v tomto ročníku európskych pohárov s výnimkou Trnavy skoro skončili a reprezentácia pokračuje v ďalšej neúspešnej kvalifikácii. 

Pasienky počas zápasov Slovana bývajú väčšinou poloprázdne. 

Foto: TASR

Kmotri slovenského futbalu

18.06.2010 | Gabriel Beer

Fanúšikovia šport neuživia, musia ho ťahať majetní vlastníci klubov

Radosť, ktorú zažívajú slovenskí futbaloví fanúšikovia pri pohľade na beh reprezentantov za loptou na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike, je celkom iná ako tá, ktorú zažívajú na domácich ligových ihriskách. Záujem o najpopulárnejší šport doma klesá. A nad vodou ho pomáhajú udržiavať iba miestni mecenáši. Tí sa sťažujú na nezáujem nielen divákov, ale aj samosprávy či reklamných partnerov.

Zlá povesť

Priemerná návštevnosť na štadiónoch v ostatnej ligovej sezóne bola 2 440 divákov na zápas, čo je druhé najhoršie číslo od vzniku samostatného Slovenska. Podobný nezáujem majú o domácu ligu televízie. A tak obchodným partnerom aj časti akcionárov klubov sa ťažšie hľadá logické zdôvodnenie, prečo do slovenského futbalu vôbec investovať.

Profesionálne kluby najvyššej ligy musia na prežitie nazbierať najmenej dva milióny eur na sezónu. A k tomu nahovoriť väčšinou mestských poslancov, aby investovali do infraštruktúry – ihrísk a štadiónov. „Reputácia futbalu na Slovensku je veľmi zlá. Je spájaný s výtržnosťami, vulgarizmom a korupciou,“ hovorí majiteľ MŠK Žilina Jozef Antošík. Dodáva, že v nižších ligových súťažiach nadobúda korupcia až neúmerné rozmery.

Časť funkcionárov sa utešuje, že s návštevnosťou to nie je také zlé, ako hovoria oficiálne čísla. Štatistiky museli trochu „modifikovať“. Podľa novej vyhlášky totiž ihriská, kde by na futbalové stretnutia prišlo viac ako dvetisíc návštevníkov, mali byť vybavené nákladným monitorovacím systémom s rozpoznávaním tvárí. A to nedokázali všetky kluby zabezpečiť.

Krívajúci marketing

 

„Fanúšikovia vidia zahraničný šport na obrazovkách a porovnávajú. Vytvoria si obraz, čo by mohli dostať a nedostávajú,“ vysvetľuje jeden z faktorov nezáujmu o domácu ligu člen predstavenstva FK Slovan Bratislava Vojtech Miklós.

Jedna z výkladných skríň Corgoň ligy Slovan zaznamenal oproti minulému roku tretinový prepad návštevnosti. Napriek tomu, že v sezóne získal rovnaký počet bodov ako rok predtým, keď ligu vyhral. „Pre fanúšikov je vzor Liga majstrov. No nik im nevysvetlí, že tu nedostanú Ligu majstrov, ale napríklad Slovan s Trnavou. Hrať sa bude tiež dve hodiny a padnú rovnako dva góly. Na Slovensku pracujú s futbalovým marketingom slabo kvalifikovaní ľudia,“ tvrdí V. Miklós a pripomína, že treba zmeniť pohľad na tento šport: Futbal nie je zábava pre funkcionárov a majiteľov.

Kluby nemajú na to, aby si zaplatili kvalitných odborníkov na marketing. Medzi funkcionármi sú len nadšenci a vyradení hráči, ktorým chýba skúsenosť z biznisu a vzdelanie. „Tí stále nepochopili, že na trhu je extrémny boj o konzumenta. Kým filozofia funkcionára u nás je vyhrať, na západe je uspokojiť diváka. Filozofiu, že futbal je pre diváka, sme zatiaľ nepresadili ani v Slovane,“ tvrdí V. Miklós. Divák si zas neuvedomuje, že platí vstupné tri až štyri eurá, a nie tridsať či päťdesiat ako v zahraničných ligách.

Podľa dlhodobých sledovaní sa o futbal zaujíma tridsať percent populácie. Len v okolí Bratislavy je tak šanca oslovovať cieľovú skupinu zhruba dvestotisíc ľudí. No nedarí sa to. „Divák je dlhodobo otrávený vzťahmi a nie ideálnou transparentnosťou v slovenskom futbale. Čakali sme, že po kvalifikovaní sa na majstrovstvá sveta sa atmosféra zlepší,“ hovorí prezident Únie ligových klubov Karol Belaník. Situácia sa však nezmenila. Napriek tomu, že liga sa v ostatnom ročníku navonok javila ako transparentná a čistá. Neporadilo sa vyriešiť problém konfliktných fanúšikov. A ako tvrdí šéf únie, futbalu v krajine chýba vízia, koncepcia a smerovanie: „Vládne nedôvera v domáci futbal ako produkt.“

Slovenská liga zažila viaceré transakcie, ktoré budovaniu dôvery nepomohli. Obecný futbalový klub v Ličartovciach, ktorý postúpil do najvyššej súťaže, sa následne premenoval a odsťahoval do Košíc. Z niekedy úspešnej Petržalky odišiel megasponzor. Majitelia Interu nedávno predali klub do Senice a skupina J&T po ňom získala pod kontrolu plochu štadióna na Pasienkoch. To všetko rozbíja fanúšikovskú dôveru.

„Pred piatimi rokmi chodilo na štadión sedem až osemtisíc ľudí, minulý rok, keď sme hrali o čelo tabuľky, to nebola ani polovica. Neviem si to vysvetliť inak ako nedôveru v produkt,“ hovorí rozhodujúci majiteľ Dukly Banská Bystrica Ján Kováčik.

Charita

Bez mecenášov sa zatiaľ futbal najvyššej ligy nedá udržať. Väčšina z nich sú bývalí aktívni športovci, ktorí majú radi futbal: Milan Fiľo, Ján Kováčik či Braňo Prieložný. Prečo to robia? „Futbal je stále silné marketingové médium. V regióne je to dôležité,“ tvrdí Miloslav Čurilla z MFK Ružomberok a predseda predstavenstva Mondi SCPRužomberok. Myslí si, že klub, v ktorom len v žiackych a mládežníckych družstvách pôsobí asi päťsto detí, pomôže pri ich výchove a nastavení istých hodnôt.

„Na futbale sa zarobiť nedá. Len viac či menej prerobiť. Ak by sme to ukončili, rozčúlime aspoň päťtisíc ľudí v regióne, ktorý je pre nás dôležitý,“ hovorí M. Čurilla a pripúšťa, že mať futbalový klub je stále istá prestíž. A dosť drahá. Platiť musia približne stovku ľudí. Do infraštruktúry zainvestovali v posledných rokoch zhruba päť miliónov eur.

„Skutočne to nemá logiku, že ja Bratislavčan financujem futbal v Prešove. Platením futbalu si nepotrebujem riešiť žiadne komplexy. Beriem to tak, že som vyrástol na športe a veľa som od neho dostal. Teraz to treba vracať,“ tvrdí spolumajiteľ Tatrana Prešov B. Prieložný. Ten okrem Prešovčanov pomáha aj treťoligovému bratislavskému FC Ružinov.

Sám priznáva, že ešte sa im v klube nestalo, aby niekto sám od seba prišiel ponúknuť peniaze. Niekdajších stotisíc korún je maximálna suma, ktorú sponzor mimo okruhu majiteľov do klubu donesie. „Futbal na Slovensku je vlastne charita. Bez ľudí, ktorí dávajú do ligových klubov peniaze, by to nebolo schopné fungovať,“ hovorí.

No sám B. Prieložný hovorí, že neexistuje žiadna garancia ani odpoveď na to, dokedy ho to bude baviť. Najmä ak má mesto Prešov k futbalu macošský prístup. „Platím si za to, že mi fanúšikovia nadávajú. A časť z nich nie je ochotná zaplatiť ani dve eurá vstupné a skáču cez plot,“ pripomína s iróniou.

Súmrak profesionálov

Kluby, ktoré budú mať na svoje fungovanie ročne iba poldruha či dva milióny eur, budú môcť byť iba poloamatérske, myslí si vplyvný muž slovenského futbalu Ivan Kmotrík. „Treba rátať s tým, že na Slovensku sa udržia iba tri či štyri prestížne kluby,“ dodáva.

Krstní otcovia slovenského futbalu rozmýšľajú, ako súťaž zatraktívniť, aby pritiahla viac divákov. „Môžeme byť v krajine aj desaťkrát majstri, ale Zlaté Moravce nás nepreveria,“ hovorí I. Kmotrík. Debatovať sa začalo o federálnej futbalovej lige. Ak sa podarí dohodnúť nový model súťaže na medzinárodnej úrovni a podarí sa schéma, kde by vystupovalo šesť slovenských klubov a dvanásť českých, je šanca zvýšiť cenu ligy.

Ak sa to nepodarí, ligové futbalové kluby budú čoraz viac odkázané na mecenášov. A podľa predpokladov Jozefa Vengloša ml., ktorý sa pustil do resuscitovania klubu v bratislavskej Petržalke, Slovensko má na to, aby sa na profesionálnej úrovni udržalo štyri až šesť klubov. Ostatné budú iba poloprofesionálne.

Na Slovensku nefunguje ekonomická schéma, ktorá platí v zahraničí, kde sa príjmy klubov delia na tretiny: zo vstupného, z reklamných a marketingových práv a iba tretinu pridávajú sponzori. I. Komotrík tvrdí, že do miestnej ligy musí deväťdesiat percent potrebných peňazí priniesť majiteľ klubu a jeho spriaznené firmy.

Pomáha pivo

Zatiaľ najsilnejším oficiálnym partnerom slovenského futbalu je holandský Heineken. K číslam, koľko dáva do futbalu za to, že liga nesie značku jedného z jeho pív, sa vyjadrovať nechce. Podľa zistení TRENDU býval ročný príspevok na úrovni 850-tisíc eur. „Na budúci rok sa nám končí kontrakt. Máme predbežný záujem v ňom pokračovať,“ tvrdí šéfka slovenského Heinekenu Door Plantenga. Pripúšťa, že imidž ligy nie je taký, ako by mohol byť. Heineken je však spokojný, lebo pivo Corgoň z regionálnej značky pretlačili na celoslovenskú.

Riaditeľka Heinekenu odráža kritiku, že to, čo platia za značku najvyššej ligovej súťaže, je málo: „Musíme porovnávať. STV nie je CNN a ani Corgoň liga nie je Bundesliga. Návšteva slovenských zápasov je biedna.“ Hlavnému sponzorovi ligy sa navyše nepáči atmosféra na štadiónoch, pri ktorej sa boja na zápasy chodiť rodiny s deťmi. Necítia sa tam bezpečne. Pripúšťa, že zmena si vyžiada veľa času.

Aj peniaze Heinekenu momentálne tečú cez marketingového partnera Slovenského futbalového zväzu, nemeckú spoločnosť UFA Sports z mediálneho konglomerátu Bertelsmann. UFA prebrala marketingové zastupovanie po firme Športprogress. Zaviazala sa ligovému futbalu každoročne dodať milión eur. Aj v prípade, že odskočí hlavný partner. Marketingový manažér UFA Sports Boris Šimonič priznáva, že problémom sa stáva nezáujem divákov. Petržalka či Košice mali minulú sezónu priemerne po 400 – 500 divákov. Sledovanosť zápasov na športovom televíznom kanáli STV3 bola zanedbateľná.

Slovenské ligové kluby sú zo spolupráce nervózne. Zatiaľ od UFA Sports nevideli peniaze za minuloročnú sezónu. Tá ich síce poslala futbalovému zväzu, ale ten ich akosi zabudol posunúť ďalej. Únia ligových klubov sa snaží veci zmeniť. A dohodnúť nové pravidlá, ako by mali peniaze od sponzorov chodiť. „Chceme jasné zmluvy, s jasnými definíciami a pravidlami,“ hovorí prezident únie K. Belaník. Z klubov cítiť výstrahy, že ak sa so zväzom na pravidlách delenia sponzorských peňazí nedohodnú, najbližšia liga sa nemusí začať načas.

Biznis s hráčmi

Keďže peňazí v slovenských kluboch je nedostatok, sú niekedy odkázané na predaje dobrých hráčov. Napríklad Dubnica nad Váhom, ktorej chýba bohatý ochranca, žije práve z predajov. „Aby sme prežili, potrebujeme ročne zinkasovať približne 800-tisíc eur. A nie je to jednoduché,“ hovorí šéf klubu Ivan Nemečkay. Minulú ligovú sezónu predali desať hráčov. Za ostatných päť rokov to bolo 28. Pritom sa už predávajú nielen tí najlepší, ale aj priemerní. V Dubnici sa tak zmierili s tým, že ak chcú prežiť, nikdy nebudú hrať na špici. „Náš úspech je, že sme bez dlhov,“ pripomína I. Nemečkay. Dubnica si postavila model na výchove mladých futbalistov, ktorých môže pretláčať vyššie. V mládežníckych prípravkách má tristo hráčov. „Tiež hľadáme partnera. My zatiaľ nemôžeme nakupovať kvalitných hráčov. Na to nám nik nepožičia,“ pridáva skúsenosti šéf klubu.

„Prestupy bývali významnou položkou. No aj tu doľahla kríza,“ hovorí o obchode s hráčmi K. Belaník. Aj v západoeurópskych kluboch manažéri obmedzili rozpočty na transakcie. Trh s kvalitnými hráčmi, ktorí dokážu generovať peniaze predajmi do zahraničia, sa však môže tak či tak zužovať. Agenti obiehajú Slovensko a do zahraničných futbalových akadémií ťahajú už veľmi mladých hráčov. Presviedčajú rodičov štrnásťročných chlapcov. „Musíme vytvoriť lepšie podmienky pre talenty a presvedčiť rodičov, že je dôležité, aby chlapci dozrievali doma a v rodinách,“ načrtáva stratégiu K. Belaník.

Štát klubom na výchovu mládeže prispieva. Vlani dostali na talenty 699-tisíc eur. Neujde sa všetkým. Najmä vo veľkých mestách je málo klubov, kde by deti mohli kvalitne vyrastať pod vedením certifikovaných trénerov. „Mesto namiesto toho, aby nám pomohlo, od nás vyberá peniaze. Mestská firma pýta tisíc eur mesačne za ihrisko,“ hovorí daňový poradca a čerstvý politik Jozef Mihál. Ten sa podujal udržať značku futbalového klubu Inter Bratislava a naštartovať pod ňou mládežnícky futbal. Na Corgoň ligu sa peniaze zohnať nedali. V klube majú dvesto detí. „Ročne potrebujeme stotisíc eur, na platy trénerov, ihriská,“ hovorí J. Mihál. Pomohli stavebné sporiteľne, rodičia. No pripúšťa, že polovicu rozpočtu zaplatil z vlastného vrecka. A tak sa fakticky tiež stal minimecenášom futbalu.

Chmúrna vyhliadka

Ani najúspešnejší klub minuloročnej ligovej sezóny MŠK Žilina sa nezaobišiel bez hráčskeho biznisu. V minuloročnej sezóne predal hráčov za 1,6 milióna eur. A do nákupov vrazil 400-tisíc. Bez takýchto transakcií by mal klub problém, ročne potrebuje na prevádzku 3,5 milióna eur. Necelý milión vykryjú vstupenky a reklamné práva. Závislosť od majiteľov je však stále veľká.

Prečo investuje J. Antošík do futbalu? „Pre mňa je to skôr vec zodpovednosti k ľuďom a prostrediu, v ktorom som začal pred pätnástimi rokmi pomáhať pri konsolidácii žilinského futbalu. Futbal je mojím najobľúbenejším športom. No na Slovensku má ďaleko od biznisu.“ Aj J. Antošík sa sťažuje na dlhodobý nezáujem o futbal v Žiline, naznačuje napríklad nespokojnosť s nezáujmom miestnej automobilky o sponzoring. Budúcnosť nevidí ružovo. Pokiaľ sa podľa neho ligový futbal bude uberať podobným smerom ako doteraz, tak jeho úroveň bude čoraz nižšia, a to hlavne pre nezáujem divákov. „Kvalitatívnu zmenu môže priniesť len dlhodobá nadnárodná súťaž. Slovensko nemá demografické a ani ekonomické podmienky na kvalitnú dlhodobú súťaž porovnateľnú napríklad s Poľskom,“ dodáva. 

 

mecenasi_01

Zdroj: 01

mecenasi_02

Zdroj: 02

Foto - Milan Illík

INTERAKTÍVNA FUTBALOVÁ MAPA SLOVENSKA

https://www.google.com/maps/d/u/0/viewer?mid=zFIiW2LpgHSU.k0gDzuw3vpks

Vyhľadávanie

© 2011 Všetky práva vyhradené.

Vytvorené službou Webnode

webmaster: Attila Mikloško - http://osfksarisskemichalany.webnode.sk/