Pokračovanie I.časti...
V prvom majstrovskom zápase v ktorom Ľubo nastúpil sa v súboji s protihráčom zranil tak, že mu popraskali väzy v kolene. Po krátkej liečbe ešte skúsil párkrát súťažne nastúpiť, ale už to vôbec nebolo možné. Po príchode domov absolvoval štyri operácie u doktora Kľoca a pomaličky sa učil aspoň chodiť. Postupne sa však do futbalu vrátil a zahral si vo vtedajšom úspešnom mužstve zo Šalgovika, za ktorý nastupoval spolu s takými futbalistami ako Duplinský, Sedlák, Hudák, Kočan... "Boli tam veľmi dobré podmienky na futbal ...kolbasa a pivo boli po zápase stále. V dnešnej dobe už každý osemnásťročný futbalista chce za futbal peniaze. Darilo sa nám prekvapujúco dobre a postúpili sme zo IV.triedy, dokonca až do II.triedy. Vtedy som však s aktívnym futbalom už definitívne kvôli zdravotným problémom skončil a klub sa neskôr premenoval na AFK".
Ľubo sa potom oženil a keď sa narodili chlapci a trošku vyrástli chodil si s nimi zakopať aspoň na sídliskové betónové hracie plochy. Mladší z bratov Ľubo sa ukazoval ako jeho nasledovník, mal obrovskú chuť do futbalu. Ľubo mladší sa sám prihlásil a prišiel na výber do prípravky Tatranu Prešov. Tam mu povedali, že z neho nikdy futbalista nebude. Paradoxne vyberali do prípraviek takých chlapcov, ktorí už futbal momentálne ani nehrajú. Podobná situácia sa opakovala, suseda chcela prihlásiť syna na Solivar. Preto prišla za mnou sa opýtať či by to bolo možné. Až po čase sme s manželkou zistili, že Ľubo mladší sa medzičasom už do tohto klubu, opäť bez nášho vedomia sám prihlásil. Po dvoch mesiacoch som sa prišiel pozrieť na tréning, nakoľko som situáciu na Solivare detailne poznal. Predsedom klubu bol vtedy Ondrej Mruz a práve on ma poprosil, aby som si zobral na starosť prípravku aj mladších žiakov. V tých časoch trénoval dorast Solivaru Jožko Fialka. Celkovo bola v klube veľmi dobrá mládežnická základňa. Pod vedením Miroslava Pospíšila hrali žiaci vtedy II.ligu dvojičiek a každoročne končili v prvej trojke tabuľky. "Ja som trénoval béčko žiakov, starších žiakov Marek Procházka. Marek vytiahol Ľuba mladšieho z béčka a dal mu základnú abecedu futbalu".
vpravo Ľubo Kočík starší - vpravo Ľubo Kočík mladší
Ľubo starší si spomína na príhodu so synom keď vtedajší solivarskí žiaci hrali na ihrisku SAFI Prešov. Bol to prvý majstrovský futbalový súťažný zápas týchto žiačikov. Ľubo mladší mal nové kopačky, ale nezmestil sa do základnej zostavy a tak celý zápas presedel na lavičke. Otec videl že je zle, syn s nim ani neišiel zo zápasu domov. Dva dni sa s ním Ľubo mladší ani nerozprával. Kopačky boli hodené v koši s odpoveďou, že on už v tomto mladučkom veku s futbalom skončil. "Ešte si nezačal a už chceš skončiť?, vypočul som si kritiku od predsedu klubu aj manželky, lebo Ľubo mladší na základnú zostavu určite mal, ale ja som ho na zápas nenominoval aby si ostatní nemysleli, že má u otca protekciu. Nakoniec však na tréning konečne prišiel a začal opäť trénovať". Hneď v ďalšom zápase po týždňovom tvrdom tréningu chcel otcovi dokázať že na to skutočne má. Stalo sa a Chmiňamom strelil tri góly. V pamäti mu utkvelo víťazstvo na Mudroňke vtedajšieho mladšieho žiactva Solivaru B, ktoré vtedy Ľubo starší ako tréner viedol. Solivar B dokázal nad Tatranom B zvíťaziť 1:0. Bola to veľká sláva a radosť vyhrať nad Tatranom Prešov. "Vtedy som si uvedomil, že poctivou prácou sa dá veľa vo futbale dosiahnuť. Z môjho B mužstva veľa hráčov si po čase zahralo aj II.ligu mladších žiakov za Solivar"...
Pokračovanie neskôr...
-attila-