DEDINSKÝ FUTBAL VI

V osemdielnom seriáli "Zo života dedinského futbalu" vám postupne predstavíme typické radosti aj starosti, ktoré sprevádzajú futbal v nižších slovenských súťažiach.

Deň predtým totiž v krčme presvedčili Mareka, aby si opäť obliekol reprezentačný dres obce. Nikto neveril, že skutočne príde, lebo s návratom súhlasil v stave, keď rozumné uvažovanie dávno tresklo dverami a odišlo do triezveho stavu…na míle vzdialeného.

Ale Marek bol tu. Stál pri Avii a fajčil.

Dvaja frajeri sa rozhodli ísť do obce, v ktorej sa malo hrať, na vlastných autách. Slávnostne predbehli klubovú Aviu, držiacu za sebou dlhočiznú kolónu áut. Mali však smolu, lebo nevedeli, ako sa dostať k ihrisku v zapadákove, v ktorom sa hralo. V konečnom dôsledku teda prišli neskôr ako zosmiešňovaná Avia.

Slávny hráč Matúš prišiel na zápas neskoro. Tento chlapík bol známy svojimi veselými výrokmi (typu: od Nového roku nefajčím), ďalej hlbokou znalosťou problematiky Tretej ríše. Poznal všetky hviezdy najvyššej futbalovej súťaže a pamätal si výroky športových komentátorov. Inak vynikal aj záľubou v závislostiach rôznej kvality a kvantity. Fajčil.

Všetci boli potešení, pretože ešte pár hodín predtým sa ho na nedeľnej omši počas fajčiarskej pauzy pýtali: „Pôjdeš na futbal?“ Matúš pokrútil hlavou a poznamenal: „Zima je!“

Napriek tomu teda prišiel, pred zápasom sa rozcvičil poldecákom pálenky a hrdo prebral kapitánsku pásku. A…fajčil.

Podľa najnovšej módy si hráči určovali zostavu sami, keďže kompetentní sa strašne urazili. Nahnevalo ich to, že hráči chodili na každý domáci zápas 10 minút pred začiatkom a rozbehávali sa vlastne celý prvý polčas. Funkcionári boli nervózni, či bude dosť hráčov. Vyfajčili tucty cigariet.

Všetky články zo seriálu "Zo života dedinského futbalu" nájdete tu.

Zápas začínal. Rozhodca si dal záležať hlavne na tom, aby mali všetci dresy zapravené za trenírkami a pozdravili akési svetové strany. Pri podávaní rúk sa hneď našla dvojica, ktorá sa poznala už zo zápasov predtým – vymenili si niekoľko nadávok. Pravý obranca Fír spoznal hráča, ktorý mal behať na jeho strane ihriska a sťažoval sa, že príšerne zapácha pálenkou. Niežeby mu to veľmi vadilo, ale chcel vyzdvihnúť fakt, že svoju arómu zo včerajšej noci stihol zamaskovať žuvačkami v kombinácii so sestriným parfumom.

Inak sa zápas niesol v tradičnom duchu: obrancovia sa kopali s útočníkmi, stredopoliari s ostatnými, všetci svorne nadávali na rozhodcu. Rozhodca bol dobrosrdečný silnejší pán, ktorý ukazoval vhadzovanie autov vždy pre domácich. Postupne sa tak približoval k sľúbenej fľaštičke pálenky. Raz však zaváhal!  Hostia z následnej akcie skórovali, keď sa Matúš (ako sa vyjadril) pohral s nervami spoluhráčov a loptu nasmeroval od žrde do siete.

Úbohý rozhodca na sebe nedal nič poznať, aj keď sa veľmi vyľakal. Fľaštička liehoviny sa strácala v nedohľadne. Zaprisahal sa však, že niečo podobné už nedopustí a urobí všetko preto, aby o svoj pravidelný prísun alkoholu neprišiel.

Misiu nakoniec splnil. Domáci tesne vyhrali. Pán rozhodca si ešte potreboval upokojiť rozvírené hladiny svedomia. Preto hosťujúcemu kapitánovi povedal: „Remízku by ste si zaslúžili.“ To znamenalo: „Mali ste ponúknuť dve fľaštičky!“

Po zápase sa všetci stretli v krčme. Mišo kúpil fľašu pálenky za svoj prvý gól v drese obce. To bolo považované za elementárnu slušnosť. V značne podnapitom stave sa ctená spoločnosť rozišla domov k svojim nahnevaným manželkám a plačúcim deťom. Väčšina sa vlastne len presmerovala k súkromným zásobám inšpiratívneho moku. Všetci fajčili.