DEDINSKÝ FUTBAL V

Chrániče sa predsa neprali a nečistili! Keď sa teda dali dokopy s dresmi, voňalo všetko. Od trenírok až po kapitánsku pásku. Darmo Jožko všetky dresy obetavo pral, darmo pridával do práčky hektolitre aviváže. Vznikla živná pôda pre ďalšie výhovorky, ktoré – vzhľadom na nelichotivé výsledky tímu – všetci hráči potrebovali ako soľ. Nedá sa dobre hrať, lebo hráč dýcha smrad dresu a to vyvoláva ťažkosti tráviaceho ústrojenstva.

Postupne si na pach dresov všetci zvykli. Len sem-tam vtipkár Fír poznamenal, že intenzita pachu by sa mala zväčšovať priamo úmerne s kvalitou súpera. Vraj je to odstrašujúce.

Na dresoch sa raz za uhorský rok striedali reklamy od odvážnych firiem, ktoré naivne dúfali, že reklama zvýši ich zisky. Raz to bola býčia hlava (logo miestneho podnikateľa), blesk v zelenom poli (firma elektráreň Maruška), dierovaný syr (salaš Ementál – Ponkauer) a nakoniec zo syra zostala len tá diera – reklamní partneri definitívne zmizli. Boli, ale tajní (hanbili sa dávať svoju reklamu na dres tímu, čo stále prehráva). Ich podpora klubu spočívala v jednej – dvoch debničkách piva ročne, kúpe poldecáka počas zápasu v šenku na tribúne a v akom-takom záujme o futbal. A to sa cenilo.

Prečítajte si aj
	Zo života dedinského futbalu III. – Cestovanie

Je potrebné poznamenať, že časti výstroje zvykli zmiznúť a už nikdy sa nevrátiť. Pozorný občan by si istotne všimol pekné biele trenírky, ktoré Jaro používal pri kydaní hnoja. Z módneho hľadiska boli dokonalé v kontraste s tmavými zahnojenými čižmami. Jaro osobne nemal problém ukazovať sa na verejnosti s odcudzeným majetkom. Svoje svedomie uspokojil vnútorným presvedčením, že futbalu obetoval veľa. A trenírky sú vraj minimum z toho, čo si zaslúži. Nebál sa ani toho, že ho v nich niekto uvidí. Tam, kde kydal hnoj, ho sledovali len býček a prasce, ktoré pohoršene krochkali. To mu bolo jedno. Keď ho uvideli okoloidúci, uvedomili si, že niečo z odcudzenej futbalovej výstroje sa nachádza aj v ich šatníku a boli ticho.

(Poznámka autora: Výnimočný prípad bol Mišo. Trenírky neukradol, ale zabudol si ich po zápase vyzliecť. Prišiel domov a pod nohavicami mal mierne špinavý majetok futbalového klubu. Ihneď sa ich rozhodol vrátiť, ale postupom času mu prirástli k srdcu. Doteraz sú jeho najobľúbenejším kusom odevu s ktorým prežil veľa nádherných chvíľ. Koniec poznámky autora)

V šatni, priamo pod plagátom Fabia Cannavara, sa roky povaľovali kopačky najrôznejších kvalít. S odlepenou podrážkou, deravé, polorozpadnuté, zachovalé a všetky špinavé. Nenáročný hráč mohol vlastne len prísť a vybrať si. Riskoval síce posmech publika (keď mu počas boja na ihrisku niečo z obuvi odletelo a vytŕčali mu prsty z deravých štucní), ale aspoň sa všetci zasmiali. Možno sa kradli aj kopačky (na horolezectvo a lezenie po stromoch), ale nikto to nikdy nesledoval. Pri úbytku dresov totiž kustód Jožko sem-tam poznamenal, že zásoby sa stenčujú. Kopačky nikoho nezaujímali.

Zaujímavá však bola udalosť spojená s výstrojom a dokumentujúca úroveň humoru miestnych fanúšikov. Raz prišiel hosťujúci tím s čiernymi dresmi, podobné tým, ktoré nosia rozhodcovia. Domáci teda veľkodušne ponúkli rozhodcovi krikľavú reflexnú vestu z Majovho auta, aby si ho hráči nemýlili. Miestny krikľúň Domino čakal len na to. Spustil na rozhodcu vulgárny komentár regulárnosti jeho oblečenia. Rozhodca nereagoval. Zvykol si. Verte či neverte, rozhodca v horských ligách je zaujímavá práca. Niekedy vás udrú, kopnú, opľujú, zvalia, oblejú pivom či rovno hodia do potoka. Každopádne vás pošlú do čertov-pekiel. A to je ešte povedané príliš slušne. Ale o tom už inokedy…