DEDINSKÝ FUTBAL II

V osemdielnom seriáli "Zo života dedinského futbalu" vám postupne predstavíme typické radosti aj starosti, ktoré sprevádzajú futbal v nižších slovenských súťažiach.

Zainteresovaní nadšenci to vítali s radosťou: väčšina sa tešila na občerstvenie, veselú atmosféru a vtipné výroky miestnych zabávačov potúžených inšpiratívnym mokom.

Zúčastniť sa mal aj starosta – išlo predsa o najdotovanejší šport z obecného rozpočtu. On a predseda futbalového klubu dodali schôdzi intelektuálneho ducha, ktorý tam predtým absentoval.

Po slávnostnom prípitku na žiarivú budúcnosť obecného futbalu sa podarilo miestnych veselých štamgastov utíšiť a starosta mohol predniesť úvodnú reč, v ktorej zhrnul dianie v minulej sezóne. Starosta bol seriózny pán pokojnej povahy, ale na schôdzi (podráždený posmeškami starostov okolitých obcí) si dovolil dotknúť sa nelichotivých výsledkov.

Opatrne vyslovil svoje pochybnosti o smerovaní klubu, vzápätí sa usmial a prešiel na plány do budúcnosti, aby ani náhodou nezranil hrdosť miestnych nadšencov (svojich voličov).

Tí ho však vďaka poznámkam veselého pána Rajsíka sotva vnímali. Dal si svoj obľúbený strik s bielym vínom a spomenul si na akúsi slávnu historku z minulosti, ktorú okamžite – jemu vlastným spôsobom – interpretoval.

Prečítajte si aj
	Zo života dedinského futbalu I. – Rekonštrukcia

Hlavný bod schôdze však bol jasný: predstaviť nového trénera. Ten posledný (miestny sklenár Miňo) skončil svoju krátku éru efektne: šmaril registračné preukazy predsedovi futbalového klubu na stôl spolu s expresívne vyjadreným pseoudoargumentom, zverejnenie ktorého by bolo hrubým prehreškom proti slušnosti.

Futbal však spája: o pár týždňov sa s vedením uzmieril a zostal neodmysliteľnou súčasťou prekvapivo vyrovnaných zápasov veteránov s dedinským A-tímom. Ohovárači tvrdili, že sa pomeril z výsostne zištných dôvodov.

Nový tréner bol nabitý ideálmi. Všetci sa na neho usmievali, ponúkali ho rôznymi nápojmi a zaprisahávali sa navzájom, že s ním to pôjde k futbalovým výšinám. Oni sa vo výšinách totiž už nachádzali – oči im svietili, veselosť gradovala a zvláštny závan etanolu a iných zápachov už ani nevnímali.

Rok sa skončil, rok sa začal, lúky sa pokosili a jalovice na holi sa veselo pásli. Tak sa skončila aj sezóna a nová schôdza bola ohlásená. Hlavným bodom bolo…predstavenie nového trénera. Čo sa stalo s tým predtým, nevedno. Zmizol potichu, bez veľkých rečí a nič sa nepokúšal vysvetliť. V kruhu svojich priateľov sa však vraj sťažoval na sústavné zasahovanie do svojich kompetencií, ohováranie jeho osoby fanúšikmi a na nízku intelektuálnu úroveň hráčov.

Na schôdzi sa nastávajúci tréner k menovaniu do tak lukratívnej funkcie ani nevyjadril. Nebol schopný. Spoločensky sa unavil a vyslovil niekoľko pamätných výrokov, za čo si vyslúžil povesť „správneho chlapa, našinca a sympaťáka“. Už skôr ho síce prezývali Sympaťák, ale za to vďačil svojmu mládenecky divokému výzoru: atraktívne dlhej brade (v ktorej žili státisíce mikroskopických živočíchov), kolísavej chôdzi, vraj „retro“ oblečeniu a ľahostajnému „svetáckemu“ výrazu tváre. Teraz bol považovaný za sympaťáka vďaka jasnosti svojho intelektu.

Na schôdzi po ďalšom roku sa dohodlo, že hráči budú trénovať sami, kým sa nenájde iný bohatier, ktorý (túžiac po všeobecnom obdive) prejaví záujem viesť mužstvo v nastávajúcom ročníku náročnej horskej ligy.